reklama

Trek Zakarpatskou Ukrajinou (časť 1)

Po dlhšom uvažovaní a zvažovaní situácie sme sa rozhodli, že tohto roku navštívime našich východnejších susedom konkrétne Ukrajinu. Dôvodom pre návštevu bolo zrušenie vízovej povinnosti zo strany Ukrajiny a veľká zvedavosť, možno zistiť ako to tam ozaj “funguje”. Vačšina ľudí má podľa nás o Ukrajine dosť mýlny názor a najlepšie je presvedčiť na vlastné oči. Ak sme zhrnuli všetky tieto aspekty, tak je to bola pre nás veľmi zaujimavá výzva.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)
Obrázok blogu

1.deň:

Pondelok ráno o 7:20 sme odchádzali z Košíc vlakom do pohraničného Ukrajinského mesta Chop. Keďže sme na stanici zistili, že sme len 5-ti a chceli sme skupinovú zľavu začali sme usilovne hľadať nejakých ďalších turistov cestujúcich na Ukrajinu. Našťastie, že sme stretli dvoch naších českých bratov Huga a Salva. Takže cestovanie sa začalo. Sadli sme si samozrejme do zlého vagóna, načo nás upozornil sprievodca slovami „Tento vlak neide tam kam chcete ísť.“ Bol to ukrajinský sprievodca, z ktorého potom vyšlo, že len sedíme v nesprávnom vozni a nie vlaku. Tak sme sa so všetkými vecami trepali do prvého vagóna, ktorý šiel až do našej vytúženej stanice. Samozrejme ešte v Čiernej Nad Tisou sme dostali od naších milých colníkov pečiatku, že opúšťame našu krásnu republiku. Všetko prebiehalo hladko. Vlak stál v Čiernej nad Tisou asi hodinku. Po príchode do mesta Chop sme zostali sedieť vo vlaku čakajúc na kontolu, ale keďže sme videli, že ostatní cestujúci vystupujú tak sme vystúpili aj my. Stanica Chop vyzerá z vonka celkom pekne. Vojaci nás poslali do vnútra staničnej budovy, ktorej jedna časť je colnica. Vypísali sme papiere, dali nám pečiatku do pasu. Po prejdení k ďalšiemu páru vojakov, ktorý sa spýtali, kam ideme a koľko máme peňazí, sme sa dostali konečne do ďalšej časti staničnej budovy. Colná časť, vyzerala strašne, ošarpaná, všade asi už nefungujúce detektory kovov a neviem čo ešte všetko. V staničnej časti staničnej budovy sú po stenách ešte stále zvyšky komunizmu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po prechode colnej časti nás hneď zaplavili húfy vekslákov. Obišli sme ich a našli zmenáreň priamo na stanici, kde sme zamenili naše tvrdo vyrobené doláre na Ukrajinské hrivny (1dolár=5hrivien). Ďalšia cesta viedla samozrejme do obchodov, kde nás potešili, ceny vodky. Pol litrová fľaša sa dá kúpiť za 5 hrivien, čo je asi 30Sk. Na stanici sme si kúpili lístok do mesta Wolovec, odkiaľ sme mali začať náš pochod. Lístok stál asi 5 hrivien. Vlak odchádzal o 12:35. Ešte poznámka, po príchode ručičky na Ukrajinských staničných hodinách ukazovali o hodinu viac ako u nás. Vlak, ktorým sme mali cestovať bol rýchlik. Pred nástupom, nám skotroloval sprievodca lístky. Ako cudzinci sme kupovali lístky s pasmi a lístok je na meno. Po nastúpeni sme boli trocha prekvapení, pretože Ukrajinské vozne sú podstatne odlišné od naších. Rýchlik upaľoval nenormálnou rýchlosťou, asi 50-60kou. O 15 tej sme boli vo Wolovci, kde sme sa rozlúčili s bratmi Čechmi, ktorí pokračovali ďalej. Musím podotknúť že celý čas, už na Slovensku pršalo a to isté bolo na Ukrajine. Mesto Wolovec, by sa dalo prirovnať k nášmu menšiemu mestu. Cesty boli neskutočne rozbité, chodníky ani neexistovali. Chceli sme nakúpiť nejaké potraviny tak sme hľadali potraviny. Cestou sme narazili na Motel a keďže sme boli dosť premočení a hladní tak sme vošli ďalej. Privítala nás asi majiteľka, usadili sme sa a dostali menu. Menu bolo vlastne fotografie jedál bez cien. Keď sme sa spýtali, koľko stojí to či ono, tak chvíľku uvažovala a potom povedala cenu. Boli sme si istí, že od domácich toľko nepýta, ale hlad vyhral. Boršč bol celkom v pohode. Druhé jedlo na obrázku vyzeralo ako 4 upečené zemiaky v šupke, okolo huby a ovčí syr. Priniesla nám však niečo také: zemiak pokrájaný na vyražené plátky(ako hranolky) a troška zeleniny. Ešte že sme mali nejaké zásoby ešte z domu. Za polievku si vypýtala 3hrivny a za druhé jedlo 4. Tak prvá negatívna skúsenosť s „okrádaním“ turistov, ale myslím, že niečo podobné sa deje všade. Po výdatnom obede sme sa vybrali, hľadať potraviny. Našli sme ich niekoľko, dokonca pekáreň, elektro, drogériu a mnohé iné malé obchodíky. Ich úroveň bola dosť nízka, mali malý výber v porovnaní s našími obchodmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konečne asi o 17-tej sme sa vybrali smerom do lesa. Ďalšou zvláštnosťou bolo, že turistické chodníky neboli nikde vôbec označené. Dalo sa orientovať, jedine podľa mapy, kompasu a dobrej predtuchy( :-)asi tade máme ísť). Wolovec je asi v nadmorskej výške približne 400m.n.m. Do 20-tej sme vyšli už dosť vysoko (asi 1000 m.n.m), našli mieto na prenocovanie, najedli sa a šli spať. Pri našom nocľažisku sa ešte večer objavila skupina asi 7 koní so žriebäťom. Bolo to celkom prekvapujúce, pretože kone vo voľnej prírode sa len tak nevidia. Celú noc pršalo a bola hmla.

2.deň:

Len mne stan premokol, nevyspatý a troška deprimovaný som mal ráno stav sa vrátiť. Ale o asi hodinku vyšlo slnko, najedli sme sa vysušili a pokračovali sme ďalej. Keď hmla opadla, objavila sa pred nami krásna scenéria Polonín. Niekoľko metrov nad nami sa týčila zrúcanina budovy, ktorú sme večer pre hmlu vobec nevideli. Vyrazili sme asi o 11-tej.Pokračovali sme ďalej vo výstupe hore, kde sme asi o pol hodinku dosiali meteorologickú stanicu. Pred nami sa týčil Veľký Vrch, náš dnešný cieľ. Chodníky boli úzke vychodené len miestnymi, ktorý zberajú čučorieky, ktorých sme sa „napásli“ celou cestou strašne veľa. Poloniny sú zvlášné tým, že keď skončí pásmo lesa, ďalej rastú len nízke čučoriedkové kríky a tráva. Cestou sme stretali turistov z Francúzka a Čiech. Bolo slnečné počasie, ale keď sme vystúpili na traverz k Veľkému vrchu počasie sa dosť zmenilo. Na hrebeni vačšonou fúkal silný vietor sprevádzaný hmlou, sem tam sa slnko predralo a trocha nás ohrialo. Takéto počasie, prípadne s dažďom je na hrebeni stále. Po krátkej prestávke na obed, ame v diaľke zahliadli búdu, kde by sme mohli prenocovať. Hnaní túžbou po oddychu sme tam dorazili asi o 18-tej. Hneď po príchode sa spustil lejak. O pár minút bolo opäť všetko mokré a k „nášmu“ domu dobehla aj skupinka turistov z Čiech. Okolo búdy sa pásli dva kone, ktorí zrejme používali túto búdu ako úkryt pred dažďom. Bohužiaľ, museli nocovať vonku. Asi po polhodinke prestalo pršať, roložili sme stany, uvarili si večeru. Po nie veľmi dobrých skúsenostiach z predchádzajúcej noci sa môj stan použíl na nočné uskladnenie ruksakov a ja som sa presťahoval do „nepremokavého“ kamarátovho stanu. V noci opať pršalo, ale keďže som bol v nepremokavom stane tak to bolo v pohode.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zopár obrázkov z prvého a druhého dňa:

Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Marek Beliško

Marek Beliško

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mám rád život. Nerád robím to čo ma nebaví, stále objavujem niečo nové. Zoznam autorových rubrík:  CestovanieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu